Na tichej návšteve...

Myslím, že to druhé je asi reálnejšia odpoveď :( Ale dnes, ani neviem prečo, som sa tam rozhodla cestou zo školy zastaviť. Stojím pred zelenou budovou, v ktorej môj starký prežíva posledné týždne či mesiace svojej pozemskej cesty. V strese stláčam zvonček, aby som si to náhodou nerozmyslela a neotočila sa rýchlo domov. Fakt sa priznám z návštevou zariadení kde sú starí a chorí ľudia mám už dlhší čas problém...ten strašný pocit bezmocnosti a ešte keď vám stále hovoria, ako chcú zomrieť a ako ich život už nemá zmysel...veď to poznáte...Fakt, vtedy sa táto ich depka prenáša aj na mňa. Neznášam to. Ale vrátim sa k mojej návšteve. Na prvý pohľad som ho skoro nespoznala. Bol bledý a bez zubov, to teda poriadne zmení tvár človeka. Asi po piatich minútach otvoril oko. Neregistroval ma. Znova zaspal. Mysľou mi prebehlo 1000 otázok, ktoré by som sa ho ešte chcela opýtať. Posledné dva roky, keď ešte vládal, často mi rozprával príhody zo svojho dlhého a miestami aj dosť zložitého života. Vtedy som sa rada preniesla do tých starých čias, keď sa naša teraz betónom vyregulovaná rieka rozlievala bežne po uliciach mestečka počas daždivých dní... Okrem pohybu sekundovky prerušuje ticho jeho silné, zrýchlené, ale celkom pravidelné dýchanie, asi vonkajší prejav oslabeného srdca. Už ste niekedy 20 minút počúvali, ako človek dýcha? V tej chvíli sa mi to zdalo fantastické... A nebolo mi smutno. Bolo mi fajn. Bola som rada, že som tam, že môžem byť pri ňom. Už som skoro zaspávala aj ja. Tak som sa radšej pobrala domov. Jemne som ho pohladila po odkrytom pleci, nehlučne zodvihla svoju školskú tašku, a ticho tejto izby preniklo ešte moje obvyklé "dovideniaaa". Keď som zatvorila za sebou dvere, pousmila som sa nad svojim posledným slovom, a pre seba som si dodala: "dúfam".