Veron Huljak
Dnes sa mi zdalo, že to je ako kedysi...
Videla som ich tam široko ďaleko jediných. Vyzerali ako škriatkovia. Cez blatové kaluže na cudzom bicykli som tam prišla skôr, ako som predpokladala.
Ja? Nenormálne normálne dievča z hlavou plnou chaosu, snov, bláznivých nápadov...a úprimnosťou až to niekedy bolí...Konečne zisťujem, že svet je fantastický...a že veci majú zmysel také aké sú... Zoznam autorových rubrík: tak...., Súkromné, Nezaradené
Videla som ich tam široko ďaleko jediných. Vyzerali ako škriatkovia. Cez blatové kaluže na cudzom bicykli som tam prišla skôr, ako som predpokladala.
Zasa sa s ňou rozpráva. Presne tak isto, ako včera, pred týždňom, vlastne už posledných pár mesiacov...takto stojí oproti nej a díva sa jej do očí, akoby tam hľadala odpovede na všetky otázky, ktoré jej práve prebiehajú mysľou.
Bol už hlboký večer a všetko osadenstvo v malej internátnej izbietke sa už ukladalo na spánok. Zrazu jej zazvonil mobil. Volá jej brácho. Čo sa deje?
...hoci, zvyknúť si na nosenie zelenej stužky jej trvalo trocha dlhšie...
Teraz by mal asi štyri mesiace a stále by ešte plával....v brušku..
Prišiel po troch týždňoch z internátu. Teraz nevedela, či sa má radovať, alebo rdšej nie... Ale vedela, že bude musieť na víkend opustiť jeho izbu, do ktorej si pomaly, ale isto sťahuje neporiadok z jej písacieho stola...
Do toho ticha preniká len tikot hodín na stene, ktoré každou sekundou ukrajujú z môjho aj z jeho času. Sedím pri ňom už 20 minút a čakám, kým sa zobudí... Veru, nevidela som ho už dva týždne. Nebol čas? Alebo sa mi nechcelo?