V jeden piatok jej bolo dosť zle a situácia sa zdala byť už dosť vážna. Manžel ju odviezol do nemocnice. Ostala tam dva dni. Keď sa odtiaľ vrátil sám domov, dcéra sa ho zvedavo opýtala, čo je vo veci. Otec zaváhal. Niektorí otcovia nie vždy vedia odpovedať dcéram na zvedavé otázky. Radšej sa tomu z ďaleka vyhnú, ak sa dá, no tentoraz sa nedalo. Hoci nevedel, čo má povedať, o chvíľu niečo predsa len nesmelo vyslovil: "Mal asi štyri týždne..." To jej stačilo. Pochopila. Že zomrel. Že práve zomrel niekto, koho nikdy nevidela, po kom nikdy asi netúžila, koho nikdy nemala možnosť ani na sekundu spoznať.A predsa sa strašne rozplakala. A mala pocit, že ten plač jej vychádza priamo zo srdca. Plakala dlho, otočená smerom do okna, plakala tíško, ako keby jej práve zomrel niekto blízky a zároveň niekto tak veľmi vzdialený...Len teraz si hlbšie uvedomila aká bola aj ona kedysi bezmocná, ako ju, tí istí rodičia, ktorí práve prežívajú bolesť, prijali s radosťou, hneď ako vedeli, že rastie v maminkinom brušku. Život je úžasný zázrak. A o to tajomnejší sa jej zdal, keď konečne pochopila, že život sa začína už deväť mesiacov pred narodením...Dala mu meno Cyprián...hmm, zvláštne meno, ale asi vedela prečo... Dnes verí že je v nebíčku. Veď všetky deti sa tam dostanú, nie? Keď mi rozprávala tento príbeh, ani som nedýchla. Nikdy som si nemyslela, že budem od niekoho počuť niečo také smutno-krásne. Skoro sa mi vykotúľala po líci slza...Toto je trocha o inom: ale pri tomto príbehu mi napadla jedna smutná myšlienka, ktorú som kedysi niekde čítala: že ľudia sú jediný živočíšny druh, ktorý vedome zabíja svoje potomstvo. Prečo?
4. máj 2008 o 21:49
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 301x
Patrí medzi zázraky...život
Teraz by mal asi štyri mesiace a stále by ešte plával....v brušku..
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(6)